Majstrovstvá Slovenska v MZK 2000

Z môjho pohľadu...

V dňoch 24. – 27. 8.2000 sa konali Majstrovstvá Slovenska v motorovom závesnom lietaní. Miesto - Aeroklub Ružomberok. Pozvánku som obdržal a svrbeli ma ruky, čo by som tam už chcel letieť. Ale len tak sa pozrieť. Snáď tam bude nejaké vyhliadkové lietanie pre nesúťažiacich. Možno od skúsenejších niečo odkukám a nejaké finty sa naučím. Alebo možno bude nenáročné kolo pre začiatočníkov. Bola to moja prvá súťaž.

Prvý problém, ktorý sme s otcom riešili bol : letieť – či neletieť až do Ružomberka. Z Malaciek je to vzdušnou čiarou asi okolo 220 km. Čo by pre naše (vlastne otcove) rogalo nemal byť problém a systémom štart – cieľ, bez medzipristátia, dofrčať rovno tam. Aj Milan Halaj riešil podobné dilema. Ale za neho to vyriešil motor. Tak sme sa dohodli, že pôjdeme po zemi. Šilo to vo mne všelijako, radšej by som letel, ale aj počasie nebolo preletu moc naklonené. To počasie vlastne nebolo priaznivé nielen k preletu, ale aj k priebehu celej súťaže.

Takže vo štvrtok poobede sme dorazili na letisko Lisková pri Ružomberku. Po zvítaní sa a predstavení, sme začali stavať stroje. Nad hlavami sa nám preháňali Bohuš s Mirom na FITI-nách. Nárazový vietor ich očividne nevedel rozhádzať. K večeru vietor trocha utíchol a tak som sa rozhodol ísť na oboznamovací let po okolí. Vytriaslo ma tam ako Detvu! Len som trocha polietal po okolí, pozrel som sa na Liptovskú Maru a fičal som naspäť. Do vyhliadkového letu to malo naozaj ďaleko! Vôbec som sa vo vzduchu necítil dobre. Na takú turbulenciu a fučák som nebol zvyknutý. Radšej som po pristátí na zemi obkukával ostatné stroje.

V piatok ráno sa letela prvá disciplína. Navigačný let. Podľa mapky sme si vyrátali letový kurz a postupne sa išlo na štart. Trať bola trojuholníková. Prvý otočňák bol drevený kostol pri Svätom Kríži, druhým bola benzínová pumpa na okraji Ružomberka, odtiaľ sa muselo letieť priamo na pristátie. Doba letu bola stanovená na 35 min. Každá sekunda plus alebo mínus boli trestné body. Takže som vyrazil. Po štarte som si nasadil vypočítaný kurz 105° a vo výške asi 150m nad zemou som vyzeral prvý otočný bod. Keďže som si nebol úplne istý kurzom, vytiahol som z vrecka súťažnú mapku formátu A4 a za letu som si ju pridržiaval na hrazde a porovnával terén s údajmi v nej. Bola to zábava! Vietor fučal, hádzalo to so mnou, ale letel som. Hľadal som drevený kostol. Všade boli kostolíky murované. Tak pomocou kompasu a mapy som dorazil nad výbežok lesa a v ňom bol schovaný drevený kostol. Zbadal som ho, až keď som bol nad ním! Tak fajn, poďme hľadať druhý otočný bod! Kurz 285° a s mapou na hrazde fičím k Ružomberku. Zrazu cítim a počujem, že motor stráca výkon. Čo sa to deje?!? Pridávam plyn, chvíľu nič, akoby chcel zhasnúť a potom zrazu explózia výkonu a stúpam 3,5m/s. Zase som upravil cestovný režim, dych sa mi začal vracať do normálu. Nastúpal som radšej do 220m a pokračujem. Lenže znova! Motor stráca výkon. Obzerám sa a vidím karburátor je celý biely. Čo? V lete mi zamrzne karburátor?!? Zas pridávam naplno. Akoby sa v karbíku odtrhla nejaká zrazenina a zas mám plný výkon. Potom som sa dozvedel, že aj Milan mal podobné problémy. No koho by napadlo, aby sme v lete namontovali zimné sanie!!! Tam bola tak vysoká vlhkosť vzduchu a pomerne zima, že sa nám to v karbíkoch zrážalo. Keď som priletel k benzínke, mal som ešte asi 10min času. Tak som lietal po okolí a vytrácal čas, lebo ak zakrúžim nad otočným bodom, už musím letieť priamym smerom na letisko. Už nemôžem krúžiť a vytrácať čas. Letisko bolo na dohľad a keď mi ostávalo 2,30min, tak som zakrúžil nad otočňákom. Potom som priamym smerom letel k letisku. Zdalo sa mi veľmi blízko a tak som to dojil na minimálke. Z minimálky ma prebral komín SCP, lebo som preletel cez dym a turbulencia mi skoro vyrazila hrazdu z ruky. Pozerám na hodinky, ďalší šok – ostáva už len necelá minúta! Hrazda na prsia, plný plyn. Rýchlomer mi ukazuje pri 0,5m klesaní 125 km/h. Hrazdu si vtláčam do žalúdka. Mám problém ju udržať v rukách (autostabilný profil funguje) a tak sa na ňu doslova zavesím a držím. Počujem, jak hučia lanká. Letisko sa rýchlo približuje, ale aj tak som to nestihol. Mal som 27sec plus. I tak to bol najlepší čas a spolu s Lackom Mandákom, ktorý mal rovnaký čas, sme po prvej disciplíne viedli. Aj som si odfotil tabuľku, aby som sa potom mohol chváliť, ale zlyhal foťák a zrovna táto fotka nevyšla... Postupne sa zhoršujúce počasie neumožnilo ďalšie lietanie. Tak sme si vyrazili na bryndzové halušky. K večeru sa vietor umúdril a chceli sme si s Bohušom Kamencajom ešte polietať, ale bolo nám povedané, že už nemôžeme ... Tak sme zapadli do vigvamu Záhoráckej expedície a koštovali sme Bohušovu „Peach brandy“, ktorou nás bohate zásoboval... No a komu sa nepáčila táto „lepkavica“, užíval niečo iné. Proti zime bolo treba bojovať všetkými dostupnými prostriedkami. Ale s mierou. Až na jedného divotvorca, ktorý našťastie nelietal, to bolo v pohode. A toho vyhodili zo stanu preto, lebo sedel na dvoch 20 litrových bandaskách plných benzínu a o nalievacie hrdlo dusil špaky z cigariet.

V sobotu ráno bolo chladno a zamračené. Išli sme na presnosť pristátia. Trocha fučkalo, ale dalo sa. Prvé pristátie s vypnutým motorom som mal výborné. Plný počet bodov. Druhé som mal krátke – asi 1 m pred. Čiže nula bodov. A na treťom som bol zas dlhý a pristál som len do posledného pásma. Tu som prišiel o najviac bodov. Vietor sa začínal zosilňovať a my sme sa dali na hod loptičky do vymedzeného priestoru. Najskôr len tréning. Tam sa určili pravidlá, hlavne min. výška letu. Lebo ja a ešte niektorí, sme div nekosili trávu vrtuľou. Keď prišlo k súťažnému letu, dostali sme tri loptičky a tri krát sa nalietavalo na štvorec 4x4m. Vietor sa zosilnil natoľko, že ísť s krídlom nízko nad zem, bolo už trocha rizikové. Zosilujúci sa vietor od Západných Tatier, turbulencia spoza Veľkého Choča a hrazda držaná len jednou rukou urobili svoje. Trafil som sa iba raz. Druhé kolo sa už neletelo. Až poobede sa počasie trocha umúdrilo a občas sa aj slniečko ukázalo. Nasledovala posledná súťažná disciplína, ktorou bola výdrž vo vzduch s piatimi litrami paliva. Tak som natankoval 5 litrov benzínu a s otcom špekuloval nad taktikou. Malé krídlo s 11,7m² plochou nedáva moc možností na úsporu paliva. Hlavne keď ja mám 80 kg, motor tiež a trojkolka tiež niečo váži. Tak sme vyšpekulovali to, že po štarte preletím až za Ružomberok a budem svahovať Malino Brdo. Severák sa bude odrážať od svahu hore a ja tam vytočím výšku. Tak som aj urobil. Najskôr vo výške 250m som začal brúsiť svah. Potom som pomaly znížil otáčky motora z úsporných 2700/min na ešte úspornejšie 2000/min a pomaličky som aj tak stúpal. Najprv 0,5 až 1 m/s a keď som sa dostal až nad kopec, tam to išlo chvíľami až 4 m/s. Tam som strávil 30 minút. Potom som si povedal, že by bolo bezpečnejšie letieť k letisku. Tak som krúžil ešte pri letisku, keď mi to zakuckalo a potom skapalo. Doťahoval som sa na letisko. Ako sa tak pozerám, v mojom smere na pristátie sú na zemi ľudia. Tam sa totiž pri stolíku predávali lístky na vyhliadkové lety s L-410. Rádio som nemal, tak som dúfal, že im niekto z usporiadateľov povie, nech odtiaľ vypadnú.... Najprv dvaja – traja tak nenápadne odchádzali preč, akoby nič. Potom, zrazu ako keď strelíš medzi vrabcov! Všetci sa rozbehli na všetky strany, ale stolík tam nechali. Už som bol vcelku nízko a prišlo mi to strašne smiešne. Ja som sa tak rehlil v prilbe, že sa mi zarosilo sklo a nič som nevidel. Pristátie bolo tvrdšieho charakteru (nevidel som z prilby), pár metrov za stolík. Vo vzduchu som vydržal presne 47 minút. Po pristátí mi otec povedal, že usporiadatelia za ním chodili už po 20 minútach môjho „brúsenia“ kopca s obavami, že nedoletím až na letisko. Ba niektorí ma chceli za to aj diskvalifikovať. Keby som nemal tušáka, koľko to v lufte vydrží, tak by som neletel tak ďaleko, nie?

Keď som išiel na túto súťaž, mal som bobky, že nič neviem, že tam budú všetci lepší a dokonca som aj uvažoval, že nebudem súťažiť, ale len sa budem prizerať a lietať len tak - rekreačne. Ale strhla ma nálada a dobrá partia. Čo som nevedel, som sa opýtal. A kto vedel, ten mi odpovedal. Keď sa stretne partia tak správne „čáhnutých“ bláznov, je vždy o dobrú náladu postarané. Nakoniec som zistil, že sa nelietalo pre víťazstvo, ale len pre zábavu a pohodu. Bola to síce zábava a pohoda cez riadne stisnuté zuby, ale zistil som, že aj v takom počasí sa dá lietať. A keď si necháš poradiť od zdravého rozumu a skúsenejších letcov, dokonca v tom dokážeš aj pristáť... Zhodli sme sa viacerí, že v takomto počasí, by sme doma ani neuvažovali nad lietaním. Veď vietor mal silu 6m/s, v nárazoch 9m/s a to zväčša kolmo na dráhu a ešte cez výbežok Západných Tatier! Proste pohoda! Mohol by o tej pohode hovoriť aj Milan Halaj, keď po štarte na hod loptičiek, ho turbulencia surovo zrazila z výšky asi 15m na zem. Len to buchlo o zem, stiahol plyn a vysadil copilota Ludvíka, ktorý mal pôvodne slúžiť ako vrhač loptičiek.

A tak som si povedal, že piate miesto na svojej prvej súťaži a v takýchto podmienkach nie je vôbec zlé.