Majstrovstvá SR v MZK 2002

Z môjho pohľadu...

Aj tento rok mi prišla pozvánka na zlet MZK na letisko Lisková pri Ružomberku. Termín: 1. – 4. 8.2002. Tešil som sa, že sa zas stretnem s ďalšími, podobne „postihnutými“, vyznávačmi lietania. Tento zlet bol spojený so súťažou o Majstra Slovenska. Blbé z mojej strany je zas len to, že môj nálet od začiatku roka je len 3 hod a 40 min. A všetko som nalietal na iných strojoch, než na tom, na ktorom som išiel súťažiť. Lietal som na Erwinovom Apolle, v Partizánskom som si skočil na Ese Rudka Žilku a 2 hod a 25 min som si odlietal na mojom Ufe. Lenže moje ešte nebolo zlegalizované a tak som musel súťažiť na otcovom – ako v minulých rokoch.

Vo štvrtok vyrazila skoro komplet rodina Sajanová z Malaciek a zlet využila, ako rodinný výlet. Ja som mal so sebou manželku a syna a ako dozor bol prítomný „Dedenko“ s manželkou. Ale zo Záhoria sme mali aj tak najsilnejšiu zostavu, pretože prišli Milan Halaj s manželkou, Fero Bača s manželkou a synom a tiež Peter Lenhartovič. Keďže sme prišli až večer, len sme sa zvítali s ostatnými, rozbalili stany a zaľahli.

V piatok ráno sme vstávali vcelku skoro, lebo náš súťažný stroj ešte nebol postavený. Krídlo na streche auta a trojkolka na prepravnom vozíku. Ja som fičal na breefing a registráciu. Dedenko, spolu s Petrom Lenhartovičom, zatiaľ pripravoval stroj do letového stavu. Ako prvú disciplínu komisia určila presnosť pristátia do vymedzeného priestoru. Po nej bol hod loptičkou do štvorca. Drobec nervozita, ale v dobrej nálade som sa pripravoval na prvý tohtoročný štart na otcovom stroji. Narolovali sme na cieľovú plochu a postupne sme štartovali. Po odlepení som nastúpal a pravou zákrutou som točil okruh. Ustálil som výšku 150m a pred určeným priestorom som vypol motor. Kĺzavým letom som sa priblížil a krásne som to položil do prvého poľa. Plný zásah! Po odlietaní všetkých sme išli na druhé kolo. Všetko som mal tak, ako predtým, ale dosadol som meter pred. Ja sa z toho asi nedostanem!!! Na každej súťaži v druhom kole som krátky a posadím to pred čiaru... Medzitým komisári prichystali štvorec 5x5m, do ktorého musíme trafiť loptičku. Každý nafasoval tri loptičky a išli sme hore. Tu som najviac pocítil svoju nevylietanosť. Lietať nízko nad zemou (min. výška 10m), drobec bojovať s termikou a vetríkom a ešte sa trafiť loptičkou do štvorca... Z troch pokusov som mal len dva platné. Po tomto bola vyhlásená prestávka v súťaži a pokračovať sa malo až poobede. Chalani odštartovali do okolia s tým, že sa stretneme na letisku pri Liptovskej Mare. Ja som musel dotankovať a tak som štartoval až neskôr. Dofičím ponad Maru k letisku, ale tam nikoho... Tak som sa vybral na prieskum okolia. Fičal som ho smerom k Liptovskému Mikulášu a ďalej som hľadal chalanov. Predsa niekoľko MZK a jeden Condor sa len tak nestratia... Po polhodine krúženia po okolí som to vzdal a otočil späť k Ružomberku. Odtiaľ som údolím preskočil až k Dolnému Kubínu. Porobil som zopár fotiek a fičal naspäť. Zakrátko sa všetci vrátili a išli sme na breefing pred navigačnou súťažou. Disciplína spočívala v tom, že súťažiacim zadali uhol a vzdialenosť otočných bodov po sebe následujúcich a súťažiaci si mali vyrátať trať a otočné body zakresliť do mapy, na nich vyhľadať tajné znaky (písmená abecedy) a v správnom poradí ich nadiktovať po pristátí komisii. Vyhráva najrýchlejší. Ako každý rok, tak i tento rok som si zabudol priniesť akúkoľvek navigačnú pomôcku (pravítko, uhlomer a dokonca aj kompas...). Pravítko a uhlomer nebol problém si požičať, kompas však ostal doma. Trať som si vyrátal a zakreslil do mapy. No, a hurá na štart! Odštartoval som a „nahodil“ zrovnávaciu navigáciu. Čiže tvrde som zrovnával okolie podo mnou s mapkou, ktorú som ľavou rukou držal na hrazde a postupne som si ju za letu posúval podľa terénu. Výsledkom bolo, že prvý otočný bod som hľadal asi 20min. Tri krát som nad ním preletel a nevidel som ho. Už som nervačil a nadával jak pohan! Veď podľa mapy má byť tu... Až štvrtrý krát som si všimol, že aj traťovým komisárom sa ma uľútostilo a mávali na mňa všetkým, čo mali po ruke...„Blbečku, tu sme!“... Písmeno bolo veľké I. Potom som zrovnávacou navigáciou postupne a bez problémov našiel všetky ostatné otočné body. Keďže čas som si pokašľal hneď na prvom otočňáku, celú trať som už letel vegetným tempom. Z mapky zostal len trhací „šalát“, ale aj tak bola len na jedno použitie. Ďalšie súťaženie prekazila prietrž mračien.

V sobotu doobeda na nás usporiadatelia vymysleli prekvápčo. Mali sme lietať súťaž na presne vyrátaný čas letiskového okruhu. Čiže hodnotili správne vykonanie letu po okruhu (mnohým nám padli brady na prsia...) a naviac, každý si musel vyrátať čas, za ktorý tento okruh preletí, tento čas nahlásiť pri štarte a trafiť sa doň. Keďže poctivý okruh som naposledy letel asi pri skúškach na pilotný preukaz, špekuloval som, ako na to. Okruh sa mi podaril zaletieť pekne, len ten čas som drobec prešvihol. Aj prvé, aj druhé kolo. Po tomto do súťaže znova zaradili disciplínu na presnosť pristátia. Aj teraz sa leteli dve kolá. Znova som si nastúpal asi 150m a v určenom priestore som vypol motor. Kĺzavým letom som sa približoval k cieľovému priestoru. Už som bol blízko, tesne nad zemou, ale vyzeralo to tak, že s kolečkami asi 10cm nad zemou, preletím ponad najviac bodované pásmo. Tak som jemne pritiahol hrazdu, nech to posadím. To, čo som tam v tej chvíli predviedol, ťažko nazvať ukážkovým pristátím... Pravdepodobne zaúradovali „Dedenkove“ brzdy (pritiahneš hrazdu – brzdia zadné kolesá) a tiež aj pokles predného kolečka pri pritiahnutí a tak som s tým bachol o zem. Následne sa zabrzdené zadné kolesá doslova odrazili späť do luftu a predným kolečkom som vyoral menšiu brázdu. Zadné kolesá vo vzduchu a po prednom som prfičal až do tretieho bodového poľa. Tam som padol na všetky tri. Ani mne tam v trojkolke nebolo bohvie ako. Chvíľu to vyzeralo, že sa prevrátim. Len som sa modlil, aby predné kolečko vydržalo. Výdych úľavy od všetkých prizerajúcich sa, som doslova „cítil“... Zarátali mi až tretie pole. Lacko Horváth mi so smiechom radil, aby som podal protest. Veď predné kolečko neodskočilo... Druhé kolo som letel „normálne“ a nesnažil som sa to za každú cenu položiť do prvého poľa. Tak som to zložil do druhého... Týmto kolom bola ukončená súťaž a bolo vyhlásené voľné lietanie po okolí. Využili sme to na rodinnú návštevu Liptovskej Mary. Len nám bolo divné, prečo sa kúpe tak málo ľudí. Po vstupe do vody nám to bolo okamžite jasné! Studená jak ľad! Ale, keď už sme tam boli, tak sme si dali povinných 10m od brehu a okamžite von! O 16,⁰⁰hod bolo vyhlásené slávnostné ukončenie zletu a boli vyhlásené výsledky súťaže. Takže poradie súťaže o Majstra Slovenska v MZK na rok 2002 je takéto:

1. miesto Bohumil KAMENCAY

2. miesto Ladislav MANDÁK

3. miesto Ján CHOVAN

4. miesto ja

Takže sa mi nepodarilo obhájiť minuloročné tretie miesto. Aby som pravdu povedal, bol som rád, že som neskončil horšie.

Celý deň nám hrala hudobná skupina MEDÚZA, ktorá nás zabávala až do neskorého večera. Ale nevyzeralo to vždy tak. Keďže nikto netancoval, chceli to zabaliť už okolo 20,⁰⁰hod. Lenže ja som sa k nim priplichtil a zažiadal som si pesničku na želanie „Jede, jede mašinka“. Musím povedať, že až potom začala zábava...! Všetci sme sa tam zbehli a tancovali až do noci. Mašinku sme si „vyšklébili“ ešte asi tri krát...

Na tomto zlete som si od piatka do soboty nalietal presne 3 hod a 20min.